Vitaj na mieste, kde sa nemusíš cítiť dokonalá.
Kde sa nemusíš snažiť byť tou „dokonalou ženou“, ktorá stíha byť matkou, manželkou, šéfkou, kamarátkou, športovkyňou, kuchárkou, upratovačkou a všetkým možným naraz.
Je zaujímavé, ako sa všetci naháňame za dokonalosťou, a pritom nič na tomto svete sa nedá považovať za dokonalé. Zbytočne míňame svoju drahocennú energiu na honbu za niečím, čo ani neexistuje.
Kedy budeme konečne so sebou spokojné?
Kde je tá hranica, kedy sa konečne budeme cítiť dosť?
Dosť pre svoje deti, manželov, šéfa, spoločnosť… dosť pre seba?
Tu sa nemusíš usmievať, keď na to nemáš silu.
Tu si môžeš dopriať na chvíľu vyložiť nohy, zbaviť sa tých nekonečných nárokov, ktoré na teba kladú iní – aj ty sama.
Doprajme si v živote prežívať aj tie ťažko akceptované emócie, ktoré celý život v sebe dusíme, a vypusťme ich už konečne von.
Aspoň pootvorme dvere vnútornému pokoju, ktorý v nás nemá miesto, pretože ho zaberajú šutre smútku, hnevu, výčitiek, zrady a bolestí.
Súčasná doba na nás, ženy, kladie neskutočne veľa očakávaní.
Očakáva sa od nás, že budeme dokonalé vo všetkých rolách, ktoré v živote zastávame.
Že budeme vždy krásne, usmiate, štíhle, šikovné, silné a zároveň empatické.
A aj keď sme to všetko, stále sa cítime vyčerpane, lebo sa snažíme zodpovedať miliónom nerealistických očakávaní.
A tu prichádza otázka: Je to naozaj tlak zvonku, alebo si ho vytvárame samy?
Prečo je pre nás také ťažké byť jednoducho „dosť pre samú seba“ a vysrať sa na to, čo si kto o nás myslí?
Prečo sa cítime neustále nútené hrať podľa pravidiel a nie sme schopné byť len samy sebou – bez vnútorných výčitiek?
Paradoxom je, že si dokážeme vyčítať ešte aj to, že sme unavené.
Ale prečo by sme sa mali cítiť previnilo za to, že si potrebujeme oddýchnuť?
Že chceme na chvíľu nič nerobiť?
Naša hlava ide na plné obrátky 24/7.
Nezastaví sa. Neustále niečo riešime.
Premýšľame, plánujeme, kombinujeme, analyzujeme – čo sme mohli urobiť lepšie, čo musíme spraviť zajtra, v čom sa musíme ešte zdokonaliť.
Navonok možno sedíme, možno „nič nerobíme“, ale vo vnútri? Ako keby sme išli po diaľnici na plný plyn. Bez zastávky, bez pauzy. Medzitým ešte stíhame vybavovať ďalšie veci – telefonovať, odpovedať na správy, plánovať, myslieť na večeru, na potreby ostatných. Nemáme čas sa zastaviť, v pokoji si vypiť kávu, ísť na záchod bez zhonu, pozrieť sa okolo seba a uvedomiť si, aký kus cesty sme už prešli.
A potom sa čudujeme, že padáme na hubu.
Že sme podráždené, vyčerpané, precitlivené.
Že vyhárame jedna po druhej.
Potrebujeme si priznať, že aj mentálna únava je únava.
Že oddych nie je luxus. Nie je to odmena za výkon.
Oddych je základ. Potreba. Právo.
A nie, neznamená to, že sme lenivé.
Znamená to, že sme ľudia. Unavené, preťažené – ale stále dosť.
Tento priestor vznikol preto, aby sme to zmenili a dovolili si vysrať sa na to všetko, na čom v konečnom dôsledku až tak nezáleží.
Aby sme sa na chvíľu zastavili, vypli sa od toho všetkého, čo „musíme“, a dovolili si byť autentické.
Bez nátlaku, bez pretvárky.
Tu sa môžeme vyjadriť, vypustiť zo seba všetky frustrácie a pocity, ktoré nás brzdia.
Bez viny, bez posudzovania.
Vytvorila som túto stránku, aby som mala miesto, kde môžem odložiť svoje masky „dokonalosti“
a na chvíľu sa oslobodiť od všetkých tých predstáv, ktoré na mňa – v spoločnosti aj v mojej hlave – visia.
Kde môžem ukázať bez obáv všetky svoje nedokonalosti a pocity, ktoré by nemuseli byť pochopené či prijaté.
Viem, že v tom nie som sama.
Preto vám všetkým, ktorí máte pocit, že už nevládzete, ponúkam tento priestor –
aby ste si tu mohli vydýchnuť a vykričať zo seba všetko, čo vás sere.
Bez filtrov, bez strachu, že budete súdení.
Povedzme to spolu: NASRAŤ!!!
SOM DOSŤ!
Som, aká som – a to stačí!
Nasrať na všetky tie očakávania, ktoré nás brzdia.
Na chvíľu si doprajme slobodu. Doprajme si pauzu,
chvíľku, kde zhodíme všetky ťaživé pocity
a nemusíme byť len tým, čím si myslíme, že od nás ostatní očakávajú.