Som vyčerpaná. Moje telo nevládze a v hlave mám vojnový stav. Dokážem spraviť len toľko, aby som nás udržala nažive.
Každý deň čakám, kedy mi už bude lepšie a vráti sa mi späť moja energia a motivácia niečo robiť, nie len prežívať a ležať. Nevládzem bojovať s hračkami po celom byte. Ani s riadmi, ktoré sa špinia rýchlejšie než umývajú. Nedokážem vymyslieť, čo na večeru. Mám pocit, že jeme stále to isté. Bola som v obchode a zabudla som kúpiť polovicu vecí. Čo už, ráno zas budem čarovať na raňajky a desiatu zo zabudnutých zákutí špajze.
Mojim najväčším každodenným úspechom je vôbec to, že sa dokážem postaviť z postele a dýchať. A všetko navyše mi príde ako olympijský výkon.
Konečne som si priznala, že ma vypla trauma spred skoro 20 rokov. Stačil jeden impulz a moje telo spustilo sirény oznamujúce koniec sveta, pretože v opätovnom prežívaní traumy nepozná čas. Nevie, že sa to dialo v dávnej minulosti. Vyhlásilo poplach, aby ma ochránilo. Zhaslo mi všetky svetlá a ja sa pomaly snažím zotaviť z bombardovania. Ochromila ma sila pocitov, ktoré som tak dávno v sebe pochovala.
Som šťastná a vďačná, pretože som si dovolila všetkej tej bolesti uzrieť svetlo sveta a pozornosť, ktorú si zaslúžila. Prvýkrát som to celé precítila. Bolo to strašné, ale odolala som nutkaniu uľahčiť si to a opäť ju nejakým spôsobom umlčať.
Cítim sa akoby som sa zotavovala po strete s obrovskou guľou z dela. Presne tak som sa totiž cítila. Bolelo to viac než akákoľvek iná bolesť, ktorú som doteraz zažila. Neplakala som pri pôrode, po žiadnej operácii, ani pri prdnutej platničke. Moje telo nie je na bolesť tak citlivé ako moja duša.
Nevedela som prestať plakať skoro týždeň. Myslela som, že moje oči mi už nikdy neodpuchnú a už nikdy nebudem vidieť opäť ostro. Prišlo mi to ako večnosť. Akoby sa zastavil čas, akoby nič iné okrem tej bolesti nebolo reálne.
Neviem, koľko bude trvať, kým sa nebudem cítiť taká unavená a zničená. Ale už to je bolesť liečenia, nie neustáleho zraňovania.
Konečne som pochopila a precítila skutočnú silu ticha. Už sa ho nebojím. Už pred ním neutekám. Už mi prináša namiesto chaosu pokoj. Pokoj a mier samej so sebou.
Som rozhodnutá dopriať svojmu telu toľko liečivého času a ticha, koľko bude potrebovať.
Už ho budem počúvať, čo potrebuje. Už ho viac nebudem ignorovať, keď bude na mňa kričať, že už stačilo. Už mu doprajem aj oddych. Oddych od neustáleho, nikdy nekončiaceho stresu.
Lebo si to zaslúži.
Ja si to zaslúžim.
Aby som mohla opäť vyžarovať svetlo aj pre ostatných.