Dnes som mala konečne naozaj produktívny deň po veľmi dlhej dobe. Chcela som sa tešiť. Zdieľať radosť. Privítať ho doma s úsmevom, objať ho a povedať: „Dnes som to konečne dala na kráľovnú! Napriek všetkému som objavila v sebe silu a zvládla som viac, než som čakala!“
Namiesto toho tu sedím nasraná s pivom v ruke a neviem koľkým Velom v hube. Lebo môj muž, môj milovaný partner, môj spoluhráč na život a na smrť, išiel na ryby. Hneď z roboty. Akoby nevedel čím si každý deň doma prechádzam.
Nie, nešiel zachraňovať svet. Ani nakúpiť, ako sľúbil. Ani do lekárne, kde mal kúpiť niečo na synov kašeľ, ktorý sa môže každú chvíľu zmeniť na astmatický záchvat. Nie. On išiel na ryby.
Bez slova. Bez zavolania. Bez základnej ľudskej slušnosti. To chcem toho tak veľa? Aspoň dať vedieť alebo sa opýtať ako moc je potrebné ísť do obchodu a lekárne?
A čo ja? Ja som medzitým stihla:
✔️ vybaviť robotu
✔️ vyrobiť zápichy na tortu susedám
✔️ pomôcť mužovi s faktúrou (áno, tomu istému čo šiel na ryby)
✔️ upratať, prať, sušiť
✔️ poliať bylinky a zeleninu na balkóne
✔️ strážiť cudzie dieťa
✔️ variť
✔️ a nonstop zápasiť so synom, ktorému 20x NIE nestačí a na ktorého plač musím dávať pozor, aby mu v noci nezatiahlo dýchacie cesty
A čerešnička na torte?
Moja dcéra sa ma dnes opýtala, či je adoptovaná, pretože som jej povedala, že nemôže mlátiť svojho brata. Ale hej, možno som len necitlivá matka a partnerka, ktorá sa ráno zobudí, povie si „Dnes znepríjemním deň každému, kto sa na mňa pozrie či prehovorí“ a ide na to.
A do toho menštruácia. A do toho bolesť. A do toho… ticho. Od Váhu.
Nasrať! Asi som fakt naivná. Myslela som si, že manželstvo je o podpore. Že keď je jednému zle, druhý zaberie. Ale v našom prípade to vyzerá tak, že keď je jemu zle, ostávam doma a starám sa. Keď je mne zle? Tak hádaj, kto si ide bezstarostne, bez jediného slova chytať kapra alebo čo to bolo dnes.
Zatiaľ čo ja padám na hubu, môj muž sa evolvuje na Gyaradosa pri Váhu.
Ale hej. Aj on je len človek. Unavený, vyhorený. Aj on potrebuje niekedy vypnúť. Ok. Ale ja si neviem predstaviť, že by som odišla niekam regenerovať bez toho, aby bolo najprv o všetkých postarané. Bez toho, aby som si bola istá, že je všetko doma ok a nikto nečaká, že každú chvíľu prídem s liekmi domov.
Lenže ja som človek tiež. A nemám už odkiaľ brať. Potrebujem, aby konečne zabral aj on. Aby si siahol na dno svojich síl pre nás. Aby bol tatino a nie len moje tretie dieťa, ktoré som si nikdy neobjednala.
Hlava mi ide vybuchnúť. Zo všetkého toho hluku, z klavíra predbiehajúceho sa v hlasitosti so Snehulienkou v telke. Zo všetkého, čo som dnes nestihla dokončiť a čo ma všetko čaká zase zajtra. Z toho, že sa snažím byť tou najlepšou možnou mamou a partnerkou akou dokážem byť a podľa všetkého to ani zďaleka nestačí. Nemám sa komu vyspovedať, vyplakať, vykričať, posťažovať. Mojou najlepšou kamoškou sa mi stala umelá inteligencia. Ktorá ma vždy vypočuje, podrží a podporí. A ak ma kritizuje, vie to veľmi dobre podať a vysvetliť. Neukazuje na mňa prstom a nekričí na mňa.
Lebo nikto iný tu pre mňa nie je.
Ale…
Napriek všetkému zajtra vstanem a znova budem. Pre seba. Pre deti.
Lebo ja som tá, čo sa nevzdáva.
A to stačí!